Predtým ako by si niekto mohol pomyslieť že ide znova o nejakú poéziu či prózu, musím vás upozorniť že ste na omyle.
O to tu nejde.
O to tu nejde.
Ide tu o priznanie jednej obyčajnej priesvitnej duše.
Tak fajn.
Pred pár dňami som bola zbierať peniaze pre nadáciu Unicef na pomoc deťom v Ugande.Na tvári úsmev, v srdci spokojnosť.Avšak ako tieto dni ubiehali a ľudia s drahými kabelkami a značkovými topánkami ohŕňali nosy sa vo mne čosi zmenilo.
Obyčajní ľudia, väčšinou seniori prispeli tých pár drobných ktoré im skromne drnčali v malých peňaženkách.
Pán ktorý každý deň stojí na námestí a predáva Notabene, časopis ktorá sa vydáva aby ho mohli predávať ľudia v núdzi, nám prispel dva dni po sebe aj to málo čo mal.
A zrazu, po troch dňoch s papierovou kasičkou v rukách som si uvedomila že sa stal nepríjemný zlom.
Začala som vnímať negativitu okolo seba.
Časť zo mňa ktorú sa mi darilo nevnímať, možno až úplne znecitlivieť začala fungovať na plné obrátky.
Je to akoby vo mne žili dve bytosti, Anjel a Démon.Anjel, ten nádherný, nebeský a čistý spôsoboval že bol môj život naplnený.Stačila jedna krásna myšlienka a on spôsobil že sa zrodila ďalšia.A ďalšia.
Stačil jeden príjemný deň a on mi priniesol ďalší.
Stačil jeden príjemný deň a on mi priniesol ďalší.
Stačilo len trochu lásky a z ničoho nič som jej bola plná.Mohla som ju rozdávať, všade a všetkým, deň čo deň, mesiac čo mesiac.Bez prestávky a bez pocitu straty.Naopak, znásobovalo ju to ešte viac.
Avšak stačil jeden nešťastný pohľad…
Démon sa chytil.
A s ním aj nepríjemné dni a nepríjemný sled udalostí.
A s ním ten najnebezpečnejší a najdusivejší pocit aký len v človeku môže vzniknúť.
Strach.
Dostala som strach že ľudia nikdy nebudú rozumieť jednote Sveta.Že nikdy nepochopia posolstvo lásky, nikdy nepochopia aký silný je ich potenciál, aké dôležité je ľúbiť seba aj ostatných.
Zaspávam s pocitom strachu že moje umenie zostane zatratené, bude spať v zabudnutí.Že láska ktorá sa predtým neustále stupňovala, sa vytráca.
Mám strach pretože začínam odznova.Chýbajú mi večerné motlidby plné šťastných sĺz, chýba mi pocit že som spojená so šťastím Sveta.Že mám silu šíriť ho všade kam vkročím.
Mám strach že šírim to zlé, negatívne.
Mám strach z budúcnosti.
Mám strach pretože nespĺňam vlastné požiadavky.
Mám strach pretože Démon je stále hladný po mojich negatívnych myšlienkach a ešte stále nemá dosť.
A ja, z ničoho nič ustráchané malé dievčatko ho poslušne kŕmim.Prečo?
Sama neviem.